Slovenka v Dubaji: V lete vonku nevydržíte, ešte aj psy nosia papučky, aby si nespálili labky

Sedem mesiacov žijete v klimatizácii a v práci trávite 9-10 hodín denne. Prvá dovolenka po roku, materská 50 dní, očeerky žiadne. V jasliach, ktoré stoja 10-15-tisíc eur ročne, sú už dvojmesačné bábätká. Na druhej strane Dubaj ponúka možnosti naozaj nadštandardných zárobkov, luxus a nepretržitú dostupnosť služieb i zábavy. O lesku i menej známej tvári tohto exotického miesta rozpráva Zuzana Šramková Mináriková, ktorá tam prežila 21 rokov a vypracovala sa na úspešnú manažérku.

Nechceli ste zostať doma?

Vždy ma to ťahalo von, mala som aj sesternicu v Anglicku, ktorá mi pomáhala s letnými brigádami. Bola som slobodná, rozlietaná, od 16 rokov bolo pre mňa prirodzené chodiť do zahraničia. No a nechcela som doma začať robiť v našom školstve. Chcela som skrátka von, aj keď nie natrvalo. Vždy som vedela, že sa na Slovensko vrátim. Ale až neskôr.

Takže náhodou prišiel Dubaj.

Áno. Jedna agentúra hľadala dievčatá na prácu na letisku, Dubaj duty free, tak som sa tam prihlásila. Prešla som výberovým konaním a krátko po promócii začiatkom júla 2000 sme už leteli. Z 25 dievčat, ktoré vybrali, nás ale odišlo len 19 alebo 20. Niektoré si to rozmysleli, Spojené arabské emiráty totiž neboli vtedy ešte také známe, mnohí nás odrádzali, že skončíme v nejakom háreme, že sa odtiaľ nedostaneme, zoberú nám pasy…

Vy ste nemali strach?

Neviem. Nejako som to nepociťovala, moji rodičia boli zvyknutí, že som cestovala sama, bola som zbehlá… Nejako som vzala na seba to riziko.

Žiaden hárem sa ale nekonal.

Nie, po prílete nás odviezli do bytov, ktoré pre nás mali prichystané a normálne sme pracovali na letisku v obchodoch. Ako sales assistents, čiže v podstate predavačky. Robilo sa na zmeny, šesť dní v týždni, čiže dva dni ráno, dva dni popoludní, dva dni nočná a dva dni voľno. V tom čase bol ešte v Spojených arabských emirátoch vzhľadom na moslimské náboženstvo víkend štvrtok, piatok, potom sa to zmenilo na piatok a sobotu a až teraz od januára to majú ako my v Európe sobotu a nedeľu. Po prvom roku sme mohli ísť prvýkrát domov, až vtedy má človek nárok na dovolenku. No to som si už hľadala iné možnosti práce, robiť predavačku na letisku som nechcela. Napokon, nielen ja, z tejto práce odišla väčšina dievčat, ktoré si tiež našli uplatnenie v rôznych iných oblastiach, napríklad manažment, marketing a podobne.

Čo ste si našli vy?

Vždy som mala záujem pracovať s deťmi, takže som išla do školstva, education. Dala som si akreditovať vysokoškolský diplom a našla si prácu v Dubai Center for special needs, pre postihnuté deti. To bola moja prvá práca v školstve, v ktorom som zostala až do konca. Samozrejme, vystriedala som viac zamestnaní a pozícií, robila som pre americkú školu, anglickú… Tam ak ste učiteľ, znamená, že prakticky môžete učiť čokoľvek. Čiže robila som napríklad triednu učiteľku tretiakom, učila zemepis, telesnú, psychológiu, bola supervízorom celej americkej školy. A v roku 2008 som sa rozhodla zamerať čisto na predškolské vzdelávanie. Najprv som pracovala pre nemeckú súkromnú škôlku, potom pre rakúsku a doplnila si vzdelanie na rôznych kurzoch, aby som mohla škôlky aj viesť.

V roku 2015 som odišla robiť pre sieť škôlok pod menom The Blossom Nursery, ktorú otvorila jedna Kanaďanka a mne ponúkla miesto managing director, čiže výkonnej riaditeľky, dozerajúcej na riaditeľky ostatných škôlok. V tej firme, ktorú časom kúpila francúzska firma Babilou Nursery, pôsobím doteraz, hoci už len na polovičný úväzok. Máme v Emirátoch 23 škôlok. Mala som na starosti operačnú a edukačnú časť, teraz mi ostala len personalistika, ale k 30. aprílu definitívne končím.

Aké sú tie škôlky, podobajú sa na naše?

V Spojených arabských emirátoch sú jasličky a škôlky spolu, volá sa to nursery alebo early learning centre, je to pre deti od dvoch mesiacov do šiestich rokov.

Dvojmesačné deti? To sú ešte bábätká, ktoré by mali byť s mamou, nie?

Materská dovolenka v Spojených arabských emirátoch bola donedávna iba 45 dní, teraz sa predĺžila na 50. Začína sa dňom pôrodu, čiže žiadna materská, ako ju poznáme na Slovensku. Od ženy sa tam očakáva, že robí do posledného dňa. Ak potrebuje prestať pracovať skôr, napríklad zo zdravotných dôvodov, musí dať v podstate výpoveď, nechráni ju žiaden zákon.

Dosť tvrdé podmienky.

Materskú prepláca žene zamestnávateľ 50 dní a je vo výške platu. Ale len pod podmienkou, že má odpracovaný minimálne rok a po materskej nastúpi opäť do práce. Žena má teda po uplynutí týchto 50 dní dve možnosti – buď dá dieťa do škôlky/jaslí alebo si zaplatí tzv. nanny, opatrovateľku. Túto prácu robia väčšinou Indky, Srílančanky, Afričanky či Filipínky a pre rodičov je to lacné, svoju nanny má zhruba každá druhá rodina. Dievčatá sa o dieťa starajú často šesť dní v týždni, neraz aj 10 hodín denne. No a potom sú tu spomínané škôlky, oveľa drahšie, pretože nie sú dotované. Poplatok závisí do množstva dní a hodín, ktoré tam dieťa strávi. Napríklad pre dieťa na päť dní v týždni vyjde 10-15-tisíc eur ročne. Ak je rodič zamestnaný, potrebuje škôlku od ôsmej rána do piatej-šiestej večera.

To je naozaj dlhý čas, najmä pre tie najmenšie deti, ktoré potrebujú blízkosť matky a sú napríklad dojčené.

Mlieko si ženy odsávajú a nechávajú v škôlkach, ktoré ho dieťaťu zohrievajú, alebo sú deti na umelej výžive. Sú ale niektorí zamestnávatelia, vrátane firmy, v ktorej som pracovala ja, ktoré dávajú možnosť predĺženia materskej dovolenky do šiestich mesiacov s tým, že žena nestratí nárok na zamestnanie, ak sa vráti. Ale platených má len tých 50 dní, po ktorých stráca nárok aj na ďalšie benefity, napríklad platenie zdravotného poistenia. Toto obdobie sa jej navyše ani nezapočítava do odpracovaných rokov.

Nie je to diskriminácia žien – matiek?

Nie. To je vaša voľba, čo uprednostníte. Táto krajina vám dáva možnosti nájsť si svoju nanny, aby sa vám starala o domácnosť a dieťa. Nefunguje tam ani očeerka či iné voľno, ak vám napríklad ochorie dieťa. Naopak, ak nie ste práci, máte to neplatené a neospravedlnené, čo ovplyvňuje vaše referencie, možno i zvýšenie platu v ďalšom roku. A ak máte neospravedlnených viac ako sedem dní po sebe, môžu vás vyhodiť.

Nedá sa tam žiť napríklad tak, že žena po narodení dieťaťa ostane doma a rodina žije z manželovho platu?

Možné to je, ale životné náklady v Dubaji sú veľmi vysoké. Čiže ten manžel by musel naozaj veľmi dobre zarábať alebo mať dohodnuté veľmi dobré benefity u svojho zamestnávateľa, napríklad že mu prispieva na ubytovanie, školy pre deti a podobne.

Vráťme sa k škôlkam, ako to v nich funguje?

Spojené arabské emiráty sú veľmi kozmopolitné, len my vo firme máme viac než 80 národností. Takže si viete predstaviť, aké sú tam rôzne kultúry, rôzne jazykové znalosti. Ako škôlka musíme spĺňať požiadavky francúzskych vlastníkov, požiadavky Spojených arabských emirátov a ich príslušných ministerstiev a aj požiadavky rodičov, ktorí sú tiež veľmi kozmopolitní a často s vysokými nárokmi. Každá národnosť má iný prístup, iné očakávania… No a zároveň musíme zabezpečiť, aby sa deti dostali na určitú úroveň, boli pripravené do školy. Napríklad musia už pri nástupe do školy ovládať základy čítania.

Do akej miery si v takomto kozmopolitnom prostredí môže človek dovoliť uplatňovať zvyklosti svojej kultúry a do akej miery ju musí potláčať, aby to bolo všeobecne prijateľné pre ostatných?

Spojené arabské emiráty sú moslimská krajina, ale tým, že vítajú ľudí zo všetkých krajín, sa tiež snažia prispôsobiť a byť benevolentní. Napríklad my jeme bravčové, oni nie, no v potravinách nájdete sekcie, ktoré ho predávajú, a aj reštaurácie, ktoré ho podávajú. No ja v škôlke nemôžem deťom ukazovať prasiatka ani rozprávať rozprávku O troch prasiatkach.

Ďalší príklad je pes. Moslimské náboženstvo ho považuje za špinavé zviera, prenášajúce choroby, čiže deti sú úplne inak vedené vo vzťahu k psíkom ako naše. Malé deti sa ich tam strašne boja, nechcú ich pohladkať ani sa s nimi hrať. Takže aj v tomto prípade musíme mať rešpekt voči iným kultúram a nemôžeme prezentovať psa ako u nás. No nepreferujeme princípy žiadnej krajiny, ani moslimské, musí tam byť rovnováha.

Aké rozprávky teda deťom čítate?

Preberáme typické britské rozprávky, napríklad Hladná húsenica, ktorá je preložená už aj do slovenčiny. Alebo rôzne série rozprávok. No ak by tam bola nejaká referencia o prasiatkach, museli by sme ju vylúčiť.

S manželom ste obaja Slováci, zoznámili ste sa v Dubaji?

Áno, v decembri 2009. Manžel je architekt a prišiel tam pracovať, poslala ho tam anglická firma, pre ktorú robil. Viedli sme dosť náročný pracovný život, ale dokázali sme cez dovolenky aj veľa cestovať, dvakrát-trikrát do roka. Dva – tri mesiace sme naplno zarezávali v práci a potom sme si dali takúto pauzu, odmenu (úsmev).

Keď sa vám narodilo dieťa, nechceli ste sa vrátiť sem?

Veď preto sme sa vrátili (smiech). Keď som otehotnela, akurát začala covidová pandémia. Už predtým sme sa rozprávali, že keď sa nám narodí dieťa, budeme riešiť odchod na Slovensko, chceli sme, aby vyrastalo na Slovensku. Nechceli sme už ani ďalej viesť taký hektický pracovný život.

Rodili ste v Dubaji? Ako ste sa vysporiadali s tým prísnym systémom – návrat do práce po 50 dňoch?

Keď sa Miška v apríli 2020 narodila, akurát zatvorili pre covid škôlky, a boli sme zatvorení až do októbra. Čiže ja som už posledné dva mesiace pred pôrodom pracovala z domu, čo mi vyhovovalo. Mala som plánovaný cisársky rez, čiže som robila naozaj do posledného dňa. Potom som čerpala platenú materskú dovolenku, následne všetku neminutú starú dovolenku, no a júl a august som už pracovala na polovičný úväzok, stále online. Vtedy sme boli na Slovensku vybavovať pas a podobne. V septembri som sa vrátila do práce na plný úväzok. V októbri otvorili opäť škôlky a v novembri nastúpila aj maličká do jaslí.

Kedy ste sa definitívne rozhodli, že sa vraciate na Slovensko?

Vlani v októbri bola lehota, kedy sme si mali s manželom obnoviť pracovné víza, tak sme zvažovali, či sa chceme zaviazať na ďalšie dva-tri roky alebo to ukončiť. Napokon sme si povedali, že je časť odísť a v lete dali obaja výpovede s tým, že k novembru odídeme. Manžel ale stále pracuje pre svoju firmu na plný úväzok, už ako externý pracovník.

Čo rozhodlo v prospech odchodu?

Kvôli dcérke. Ja som sa chcela vrátiť už skôr, manžel však nebol na to ešte pripravený. No napokon zvážilo to, že sme chceli, aby poznala starých rodičov, aby sa začala učiť slovenčinu, dovtedy sme komunikovali len v angličtine. Okrem toho, nevidím Spojené arabské emiráty ako vhodné prostredie na výchovu detí.

Prečo?

V Dubaji nie je taká pracovná doba ako na Slovensku. Nekončíte okolo tretej-štvrtej, aby ste potom mali čas na svoje záležitosti, na rodinu. Robíte od rána od ôsmej do piatej-šiestej večer, robíte cez víkendy, robíte večery… Keď máte pozíciu na vyššej úrovni ako som mala ja, musíte byť k dispozícii kedykoľvek, a to sa ťažko dá skĺbiť s rodinou. Na vytúženú dcérku som dlho čakala a pokračovať v tejto dynamike som už nechcela. Manžel napríklad cez týždeň dcérku skoro ani nevidel, chodieval domov o pol siedmej, siedmej. No a po takom týždni je človek tak vyčerpaný, že víkend využíva na dorobenie vecí, ktoré pre prácu nestíhal alebo na regeneráciu. Čiže idete z jedného týždňa na druhý, v neustálom kolobehu.

Čo z toho človek má? Peniaze a dobrý pocit z práce?

Veľa sa naučí, získa skúsenosti, no a potom príjem. Taký príjem, aký sme mali v Dubaji, už nebudeme mať nikdy, to vieme. Ale zasa je to na úkor čoho? Človek tak dokáže žiť pár rokov, kým si nasporí alebo splní nejaké ciele. Náš cieľ bol práve nasporiť si a vrátiť sa domov, aby sme si mohli rozbehnúť vlastný biznis. Čiže sme vedeli, že tam nechceme zostať.

Spomínali ste, že ste s dcérkou komunikovali iba v angličtine. Prečo?

Pretože ako sme mali opatrovateľky, boli z rôznych krajín, nehovorili po slovensky. Takže aby sme boli na jednej úrovni a aby každý vedel, o čom sa komunikuje, rozprávali sme po anglicky. Aj Miška chodila do škôlky, kde sa používala len angličtina. Teraz, ako sme prišli na Slovensko, už prechádza na slovenčinu, doma aj v jasliach. Pozná pesničky, vie sa aj vyjadriť v priamom kontexte, čo je za tri mesiace vynikajúci výsledok. Stále ale chodievame aj na angličtinu, pozerá rozprávky v angličtine, spievame pesničky. Ale už sme sa s manželom rozprávali, že potrebujeme prejsť na to, aby jeden z nás s ňou komunikoval v slovenčine a druhý v angličtine, aby pre ňu ostala angličtina druhým jazykom. Zrejme to budem ja.

Ako ste v Emirátoch znášali tamojšie počasie?

To bola ďalšia vec, pre ktorú sme sa chceli vrátiť. Vhodné počasie, kedy môžete tráviť čas vonku a nemusíte byť v klimatizovaných priestoroch, je od konca októbra do konca marca, maximálne. Čiže od apríla do novembra, sedem mesiacov ste vnútri, v klíme, v nezdravom prostredí. Vonku sa nedá byť, vlhkosť je príliš vysoká. Deťom sa tvoria potničky, zle sa im dýcha, extrémne sa potia. Takže ste stále v budove a všade sa presúvate autom, prechádzky vonku nehrozia. Ja som nasadla ráno do auta, išla do práce alebo do škôlky, potom som bola v kancelárii, všade klíma, klíma, klíma… Idete do obchodu, klíma. No a doma napokon tiež klíma.

To neznie dobre, vzhľadom na známe škodlivé účinky klimatizácie.

Človek si potrebuje vybudovať akceptáciu klímy. Nie je to jednoduché, vonku máte 30 až 50, vnútri 20 až 22 stupňov. Mala som s tým sprvu problémy ja, rovnako aj dcérka. Konštantne mala prechladnutia, kašeľ, sople a nevedela sa z toho dostať. Ja, keď som v Dubaji začínala, som tiež bývala chorá. Ešte keď som nastúpila pracovať do škôlky, bývala som každý mesiac chorá. Chrípky, prechladnutia, cez ktoré sa neviete dostať. Až za posledných päť-šesť rokov to prešlo. No manžel má doteraz zdravotné problémy. Musím povedať, že veľa ľudí z Dubaja sa chodieva liečiť aj do našich kúpeľov, majú reaumatické problémy, s kĺbmi, chrbticou… Všetko spojené s klímou.

Ako ste teda riešili šport a pohybové aktivity, nevyhnutné pre zdravie?

Chodievali sme do posilňovne alebo plávať na vychladzované bazény. Predtým sme mali aj psa, toho sme chodievali venčiť, no to sme len vybehli von, rýchlo sa vycikať, vykakať a rýchlo dnu. A to ešte musel mať topánočky, aby si nespálil labky.

Vychladené bazény? Nemožno sa kúpať v mori?

Pár ľudí to skúšalo, ale voda v mori má pomaly vyššiu teplotu ako vonku. Čiže skôr na odpadnutie. Možno to raz, dvakrát zvládnete, ale pravidelne ťažko.
Keď sa nám narodila dcérka v apríli, šli sme s ňou von večer o siedmej – ôsmej, keď už nebolo slnko. Aj to sme mohli byť vonku len 10 minút, chúďatko bola celá spotená. Vonku sa to skrátka nedá. Paradoxne, v Dubaji, slnečnej krajine, je bežné, že veľa ľudí trpí nedostatkom vitamínu D, práve z nedostatočného pobytu vonku na slniečku. Deti aj dospelí automaticky berú vitamínové tabletky.

Takže zlaté naše podnebie, dá sa povedať?

Teraz, ako sme na Slovensku, dcérke veľmi prospieva toto chladné prostredie. Zvládala aj letné horúčavy, sú tu stromy, oveľa čerstvejší vzduch. Keď sme došli sem, mala predtým šesť týždňov kašeľ, z ktorého sa nevedela dostať. Tu jej to na čerstvom vzduchu prešlo. V Dubaji nemala šancu.

V Dubaji ste prežili 20 rokov, je niečo sa vám najviac chýba?

Vlastne ani neviem, v podstate nič, iba moja sestra, ktorá tam žije. Nasledovala ma do Dubaja, robila letušku, potom sa tam vydala a teraz má dve deti. Boli sme si blízke, stretávali sme sa, čo teraz nie je možné.

Keď niekde začujete zmienku o Dubaji, čo sa vám vybaví ako prvé?

Hlavne slnko a more. Človek tam nosí len sandále a šaty, nepotrebuje kabáty, čižmy, nohavice, to mi vyhovovalo… No a ešte nepretržitý prístup k všetkému 24 hodín 7 dní v týždni. Keď si zmyslíte, že chcete ísť o desiatej večer do kina, idete do kina. Keď si chcete napríklad v pondelok o polnoci objednať jedlo z reštaurácie, tak si ho objednáte. Takže teraz mi je ťažké sa prispôsobiť niektorým pravidlám, ktoré fungujú tu. Napríklad že keď chcem ísť k lekárovi, potrebujem odporúčanie od všeobecného lekára. Keď som mala v Dubaji dcérku chorú, večer som zavolala a ráno mala termín u lekára, ktorého chcem. Nepotrebovala som odporúčania, mohla som ísť k lekárovi aj o šiestej večer.

Tak to môžete aj u nás, na pohotovosť… (úsmev)

… odkiaľ vás potom pošlú aj tak za obvodným lekárom na druhý deň. Tam je to iné, klinika, ktorá združuje viac lekárov, ktorí majú rôzne zmeny. Ak môj lekár napríklad pracuje len doobeda, ale ja môžem prísť až o piatej popoludní, dajú mi možnosť vybrať si, ku ktorému z ďalších lekárov chcem o tej piatej prísť.

Ako sa cítite na Slovensku, keď idete napríklad do obchodu, na úrady niečo vybavovať a porovnáte prístupy k ľuďom tu a tam?

Je pravda, že Slovensko je strašne pozadu, čo sa týka služieb zákazníkovi, ako si ho tu vážia, ako sa k nemu správajú. Sama to pociťujem, dokonca aj v súkromných škôlkach a jasličkách, kam chodila naša dcérka pár týždňov v lete a po príchode. Drzosť, arogancia, chýbajúci rešpekt.

V čom konkrétne?

Napríklad ja by som rodičovi v Spojených arabských emirátoch nedokázala drzo odpovedať alebo ho nerešpektovať. Aj keď by nemal pravdu, budem s ním jednať s rešpektom a s úctou, pretože je to náš zákazník. Iste, zákazník nemá vždy pravdu, ide ale o to, akým spôsobom sa to podá, resp. vykonzultuje. Tu to chýba. Buď sú niektorí ľudia v práci omylom alebo len pre peniaze, a dávajú to najavo všetkým v okolí, alebo majú postoj „my si budeme diktovať podmienky, ak sa vám nepáči, môžete ísť inde“. No tým nestrácajú len mňa ako zákazníka, ale aj reputáciu, pretože osobné odporúčanie je najsilnejšia marketingová stratégia. Keď som sa napríklad snažila v dcérkinej súkromnej škôlke konzultovať nejaké problémy s majiteľkou, bola som drzo odbitá, veľkými písmenami v SMS mi povedali, že radšej to už nebudem komentovať, lebo ma to zajtra bude mrzieť.

Ale týka sa to aj štátnych služieb, nielen súkromných. Idete k lekárke a začne na vás kričať, prečo tu klopete, či nevidíte nápis na dverách. Pritom vy ste dospelý človek a nedovolili by ste si tak jednať s tou doktorkou, prečo si to ona dovoľuje? Takže je čo zlepšovať a z toho dôvodu by som si aj ja chcela otvoriť škôlku a jasličky, a uplatnit moju skúsenosť, znalosti, praktiky a aj kvalitu.

V akom duchu to tam chcete viesť?

Nenazvala by som to nejaký konkrétny smer, ako napríklad montessori, skôr by som to chcela viesť v hodnotách toho, čo dieťa potrebuje. Čiže v prvom rade individuálny prístup. Tu stále viac-menej prevláda starý, komunistický prístup – všetko sa aplikuje skupinovo. Pedagogičky sú na dozor, nie na interakciu s deťmi, a to je problém. Pritom hlavne s malými deťmi je dôležitý individuálny prístup – sústrediť sa na ich komfort, rešpektovať ich a chápať, čo potrebujú, aby sa mohli emočne, osobnostne a fyzicky rozvíjať.

Ak napríklad dieťa potrebuje spať o desiatej, nech spí o desiatej, nie od dvanástej do druhej, ako tu všetky deti musia v tradičných jasliach a škôlkach. Každé dieťa má totiž iný večerný systém, každé inakšie spí, možno sa vyspalo predtým a nútiť ho ležať v postieľke dve a pol hodiny, keď to nepotrebuje, je úplne zbytočné. K tomu treba, samozrejme, viac personálu, lepšie priestory, zdroje.

A čo cudzie jazyky?

Chcela by som, aby deti boli vystavené druhému jazyku celodenne. Spôsob, akým sa tu cudzí jazyk vyučuje, je síce lepší než si pamätám za mojich čias, ale stále nie je na tej úrovni, aby bol efektívne a rýchlo naučený. Vieme, že deti sú ako špongie, rýchlo sa naučia a zo začiatku možno ten jazyk nepoužívajú, ale rozumejú mu, keďže nasávajú všetky slová, ktoré počujú denne okolo seba v rozhovore, pri čítaní kníh alebo spievaní pesničiek. Dôležité je, aby to bolo hravou a nenásilnou formou a dieťa sa zapájalo do aktivít, bolo súčasťou hry, rozprávky, pesničky, všetkého, čo sa okolo neho deje.

Vystaviť dieťa druhému jazyku celodenne, teda že je tam pedagóg, ktorý hovorí napríklad angličtinou neustále, pri denných aktivitá, je dôležité. Tak sme to robili i v Dubaji. Deti tam mali angličtinu, nemčinu, francúzštinu či arabčinu, pritom ich rodný jazyk bol úplne iný.

Ako to zvládali? Podľa niektorých psychológov je zbytočné zaťažovať deti cudzím jazykom už v útlom veku, dôvodia, že ich to zbytočne mätie, že sa jazyk môžu pokojne naučiť aj neskôr.

Nehovorím o žiadnom zaťažovaní, skôr o úplne bežnom každodennom prístupe, ako sa to napríklad robí v bilingválnych rodinách. Tam sa odporúča, aby každý rodič hovoril na dieťa svojou rodnou rečou pri bežných aktivitách, keď raňajkujete, obliekate sa, voľným prístupom, nenásilnou formou. Nehovorím o tom, že si deti posadím a budem im tlačiť do hlávok angličtinu, slovnú zásobu, to nie. To je ten nesprávny prístup. Keď sa deti hrajú, ja ako pedagogička na nich hovorím po anglicky, používam stimuláciu rúk a veci, ktoré im pomôžu spojiť si s nimi dané slovíčko, tak, ako to robíme v slovenčine. Zároveň druhý pedagóg používa slovenčinu. A nerobí to celá skupina naraz, sú to rôzne aktivity. Dieťa si môže vybrať, čo chce, pedagóga, pri ktorom sa cíti pohodlnejšie – či v slovenčine alebo angličtine, čiže samé si to celé koriguje. Ale tie slovíčka vníma, a keď bude mať päť-šesť rokov, tú slovnú zásobu začne aktívne používať v konverzácii úplne plynulo, nie ako preklad zo slovenčiny do angličtiny.

Vravíte, že chcete zriadiť škôlku/jasle aj pre tie najmenšie deti. Patrí podľa vás dieťa okolo jedného roka, resp. ešte mladšie, do jaslí? Známy psychiater Jozef Hašto pripomína, že v útlom veku potrebuje dieťa predovšetkým matku, jej blízkosť a bezpečnú vzťahovú väzbu, čo mu teda jasle neposkytnú.

Určite je to individuálne. V Dubaji sme mali veľmi ojedinelé prípady, keď sme odporúčali, aby si dieťa dalo prestávku od jaslí, väčšina sa ale adaptovala, mladšie rýchlejšie než staršie. Ja z osobných skúseností som za škôlku a jasličky. Dcérku som pôvodne plánovala dať do jaslí v štyroch mesiacoch, no tým, že bol covid, začala v šiestich a vôbec to neľutujeme. Manžel bol sprvu skeptický, bál sa ju tam dávať takú malú, ale sám potom videl, ako sa zdokonaľuje a rastie. Ale to záleží naozaj na tom prístupe. Napríklad my sme ju tam nenechávali celý deň, iba do jednej. Mala teda aj tú socializačnú aktivitu, iné deti, pol dňa, druhú polovicu dňa bola buď so mnou alebo s opatrovateľkou. V škôlke sa naučila chodiť, teraz nemá ani dva roky a správne drží ceruzku, pero aj nožničky. Nikdy sme ju to doma neučili. Možnosti, ktoré v škôlke a jasličkách mala, by som jej nedokázala vytvoriť doma. Nevravím, že by sa tie veci doma nenaučila, určite však oveľa pomalšie.

Ako rodič máte tendenciu pomáhať deťom, no v kolektíve kopírujú jedno od druhého, viac chcú spolupracovať. Vedia, že s rodičom môžu niekedy kývať, my sme ich emočná opora, no pri učiteľovi často úplne inak spolupracujú. Ale naozaj je to všetko veľmi individuálne a strašne to závisí od pedagóga.

Ako zvládla vaša dcéra zmenu z dubajských jaslí na naše?

Tak, ako v Dubaji zbožňovala chodiť do jasličiek, ako sme prišli tu, mala 18 mesiacov a začala chodiť do súkromného zariadenia, neznášala to, až kým sme jej ich nezmenili. Chodila tam tri mesiace, plakávala, zmenila správanie, mávala traumy, nevedeli sme, čo sa deje, len že je niečo zle. No akonáhle sme ju dali do štátnych jasličiek, od štvrtého dňa začala chodievať sama dnu, usmiata, šťastná. Vidíme, že prístup pedagógov je tu úplne inakší.